Samuel Furmánek, študent dramaturgie na Divadelnej fakulte VŠMU
K maľbe som sa dostal pomerne nedávno. Neskoro som začal tvoriť, neskoro som sa o ňu začal zaujímať – ale čím viac som cítil nedostatok, tým rýchlejšie som sa ho pokúšal zbaviť. A tak som začal výtvarné umenie vyhľadávať a aj tvoriť čo najaktívnejšie, avšak mojím východiskom je viac literatúra, poézia a snaha o čo najzrozumiteľnejšiu komunikáciu so sebou (a so svetom) než samotné výtvarné vzdelávanie sa. K poézii ako takej mám zrejme najbližšie, a tak je u mňa vlastne základnou kostrou každého pokusu niečo znázorniť práve metafora: kompozícia a farby prichádzajú intuitívne a bez racionalizácie. Proces mojej tvorby je veľmi spontánny, takže často začínam bez toho, aby som mal v hlave konkrétny výsledok; ten nikdy napred nevidím. Jediné, čo mám celý čas pred očami, je koncept a pocit, ktorému sa pokúšam dodať vizuálny rozmer.
V mojej tvorbe sa tak objavuje mytológia (vlastná alebo prevzatá a interpretovaná), introspekcia a personifikácia stavov mysle. Avšak, akokoľvek pochmúrne môžu jednotlivé obrazy pôsobiť, ich zámerom je hľadať svetlo v najtemnejších priestoroch a v procese pomenovať problémy, ktoré ma trápia a ktoré mi neustále víria hlavou. Nemyslím si, že by mi šlo o zobrazenie smútku samotného, alebo že by som chcel človeka desiť a vyvolávať v ňom úzkosti. Naopak, pokúšam sa spojiť s ľuďmi, ktorí hľadajú a možno im trochu pomôcť s úsekmi cesty, ktoré som už aspoň trochu spoznal. Či už sa jedná o samotu a izoláciu alebo o pocit straty kontroly nad okolitým dianím, kedy nás život prenáša časom a my sme len pasívnymi divákmi.
