Mgr. Adela Kalavská Štrpková
O tom, že za kvalitnou umeleckou produkciou, dokonca operou, netreba vždy chodiť iba do veľkých operných domov, veľkých divadiel a koncertných sál, sme sa 12. marca 2024 mohli presvedčiť v malej divadelnej a koncertnej sále Show Factory situovanej v samom centre Bratislavy. Skupina tvorcov z Hudobnej a tanečnej fakulty (HTF) VŠMU tu pre milovníkov opery odprezentovala skutočnú lahôdku – jednoaktovú komickú operu taliansko-amerického skladateľa Giana Carla Menottiho Telefón alebo láska v trojici (v anglickom origináli The Telephone, or L’amour à trois) skrátene nazývaná aj Telefón.
Dielo z roku 1945 je Menottiho najkratšou operou, ale podľa štatistík zároveň jeho najčastejšie hraným operným dielom. Opus zožal u publika veľký úspech už pri jeho prvom uvedení vo februári 1947 v Heckscher Theater v New Yorku. Telefón tu bol použitý ako komické intermezzo medzi dvoma dejstvami vážnej dvojaktovej opery Médium. O mimoriadnom úspechu Telefónu svedčí viac ako tisíc predstavení na Broadwayi a množstvo úspešných uvedení na popredných európskych operných scénach.
Opera Telefón je skomponovaná pre dvoch spevákov, soprán a barytón. A keďže existuje nielen orchestrálna (pre komorný orchester), ale aj klavírna verzia tohto očarujúceho operného diela, samostatne inscenovaný Telefón je ako stvorený pre komorné predstavenia a menšie divadelné scény. Všetky tieto danosti a zároveň prednosti, ktoré dielo ponúka, dokonale využil režisér a dramaturg predstavenia v Show Factory Tomáš Surý z HTF VŠMU, ktorý mal naozaj šťastnú ruku, keď siahol po klavírnej verzii tejto opery, svojím obsahom dnes oveľa aktuálnejšou ako v čase svojho vzniku. Posúďte sami.
Dej sa odohráva v byte hlavnej protagonistky Lucy v 40. rokoch 20. storočia, čo v čase vzniku diela bola vlastne vtedajšia súčasnosť. Jej priateľ Ben, ktorému o hodinu ide vlak, by ju rád požiadal o ruku. Ale skôr ako sa k tomu dostane, zazvoní telefón. V tom čase, pravdaže, ešte klasický, so šnúrou a vytáčacím číselníkom. Lucy ho zdvihne a venuje sa priateľke Margaret. Keď skončí, Ben chce konečne prehovoriť, ale opäť zvoní telefón. Aj všetky ďalšie pokusy požiadať Lucy o ruku zmarí zakaždým zvonenie telefónu a ďalší rozhovor s niekým na jeho druhom konci. A čo je horšie, niektoré telefonáty Lucy rozrušujú, doháňajú k plaču a Bena čoraz k väčšiemu zúfalstvu. A to až tak, že vo chvíli Lucyinej neprítomnosti chce prestrihnúť šnúru od telefónu a tak sa dostať k reči. Vracia sa však Lucy a svoj milovaný telefón si láskyplne chráni vo vlastnom náručí. Ale vlak nepočká, a tak kým Lucy opäť telefonuje, Ben odchádza bez rozlúčky na stanicu. Zvonku, z telefónnej búdky, urobí ešte jeden pokus. Zavolá Lucy a konečne povie, čo má na srdci. Lucy s nadšením jeho žiadosť o ruku prijíma, ale Ben musí sľúbiť, že jej bude každý deň telefonovať.
Menotti písal svoju operu ako paródiu na uponáhľaný život mnohých mladých ľudí v 40. rokoch 20. storočia, najmä v USA. Dnes, keď mobilné telefóny a sociálne siete ovplyvňujú náš život viac, ako je zdravé, sa však Menottiho Telefón stáva akýmsi mementom pred možným odcudzením sa, pred stratou schopnosti priamej komunikácie medzi aj navzájom si blízkymi ľuďmi a s vtipom pripomína, že dôležité momenty v našom živote treba prežiť naplno. Ak len nechceme, aby nám život – a v prípade mobilných telefónov to platí doslova – neutiekol pomedzi prsty.
Toto posolstvo, aj keď nie prvoplánovo, bolo aj v marcovej inscenácii Telefónu v Show Factory. Po vydarenej, no po všetkých stránkach aj mimoriadne náročnej Mozartovej Čarovnej flaute, ktorú taktiež v réžii Tomáša Surého realizovalo minulý rok Operné štúdio Katedry spevu HTF VŠMU v spolupráci s Katedrou skladby a dirigovania HTF a Katedrou scénografie DF, boli možno tak trochu aj obavy z možného porovnávania úspešnej realizácie operného veľdiela, akým Čarovná flauta nepochybne je, s tohtoročným predstavením komornej jednoaktovej buffa opery Telefón alebo láska v trojici. O to viac, že dvojica hlavných predstaviteľov Vanesa Čierna ako Lucy a Benjamín Rudík ako Ben, sa predstavili aj v spomínanej Čarovnej flaute. Obavy boli zbytočné. Tak, ako divákov všade vo svete, aj divákov v Bratislave jednoaktovka Telefón doslova očarila. Zásluhu na tom má, pravdaže, nielen sám skladateľ, jeho podmanivá hudba a uchu i duši lahodiace spevácke party, ale aj úsilie všetkých, ktorí sa na tomto vydarenom a sviežom predstavení podieľali.
Predstavenie, ktoré je ako stvorené k tomu, aby jeho protagonisti preukázali v celej šírke škálu svojich schopností, zároveň preukázalo akých kvalitných čerstvých absolventov bakalárskeho štúdia operného spevu vychovala HTF VŠMU. Režisér, skúsený pedagóg a v tomto prípade aj autor scény a kostýmov Tomáš Surý, so svojou stálou spolupracovníčkou choreografkou Elenou Záhorákovou, podpísanou pod pohybovou spoluprácou operných inscenácií VŠMU, znovu ukázali svoju nápaditosť pri využití aj tých najskromnejších možností a priestorov, vďaka čomu pôsobila inscenácia aktuálne a sviežo aj pre dnešného mladého diváka. A to napriek tretiemu, dnes už poriadne zastaralému účinkujúcemu z minulého storočia, ktorým bol vytáčací telefón z Tesly Stropkov. Scéna, ktorej dominovala veľká posteľ vytvorená z matracov prekrytých posteľnou bielizňou a kostýmy v podobe klasického pánskeho a podstatne úspornejšieho dámskeho pyžama, neskôr vymenené za jednoduché letné šaty a pánsky oblek, poskytovala dostatok priestoru nielen na rozohranie deja, vášní a nálad rôzneho druhu, ale prekvapujúco (spievalo sa aj poležiačky) aj pre spevácky a herecký koncert dvoch mladých talentovaných dnes už verejnosti nie neznámych spevákov.
Vanesa Čierna alias Lucy a rovnako aj Benjamín Rudík ako Ben si nielen svojím spevom, ale aj vierohodným, priam činoherným herectvom a prirodzeným pohybom podmanili publikum a prívlastok očarujúca opera, ktorý sa s Telefónom často spája, bol v tomto prípade aj vďaka ich presvedčivému výkonu úplne namieste.
Lyrický soprán Vanesy Čiernej, podľa operných kritikov pôsobivý najmä v nízkych a stredných polohách, nabral od minulého roka v postave Lucy v porovnaní s jej Paminou z Čarovnej flauty na mäkkosti, zaoblil sa a krásne znel aj v dobre zvládnutých vysokých polohách, ktorých je v Telefóne viac ako dosť. A Benjamín Rudík, pre ktorého je už príznačný jeho bezprostredný herecký prejav, opäť zaujal svojím príjemne sfarbeným barytónom a spevom, ktorý takisto pôsobil vyzretejšie ako minulý rok u jeho inak skvelého Papagena. Obaja protagonisti to mali tentoraz o to ťažšie, že po celý čas spievali sami dvaja, pričom ich sprevádzal iba klavír Oksany Zvinekovej, ktorá toto komorné dielo s nimi hudobne naštudovala.
Vydarená a divácky príťažlivá inscenácia Telefón alebo láska v trojici v realizácii HTF VŠMU by si rozhodne zaslúžila viac ako iba jedno predvedenie. Zaslúžili by si to tvorcovia predstavenia, účinkujúci a potešilo by to mnohých ďalších divákov. Napokon, prečo viac nezúročiť úsilie a námahu všetkých zúčastnených a vynaložené aj keď skromné finančné prostriedky? Je to však zložité ako všetko, čím v súčasnosti prechádza naša kultúra a školstvo. Najlepšie by o tom vedela hovoriť asi Klára Madunická, v ktorej kompetencii bola produkcia Telefónu. O čo by bolo všetko jednoduchšie, keby budúci operní umelci, ktorí vedia tak dobre reprezentovať našu krajinu vo svete, mali už ako študenti, samozrejme spoločne s budúcimi absolventmi ďalších fakúlt VŠMU, k dispozícii vlastnú divadelnú scénu, na ktorej by si tak ako kedysi ich predchodcovia v Malej sále Reduty, mohli merať svoje sily a získavať tak javiskové skúsenosti už počas štúdia priamo pred divákmi. Ale predovšetkým bez starostí a často až nadľudského úsilia ich pedagógov nájsť jednotlivým predstaveniam strechu nad hlavou a budúcim umelcom tak dať zakúsiť dosky, ktoré údajne znamenajú svet.